Óda na rovinu

Peter Serge Butko a kolektív divadla VHV

Sezóna: 2011/2012 | Premiéra: 19.11.2011 v Petrovci

Réžia: Peter Serge Butko
Hudba: Jaroslav Zima
Scéna: Ondrej Mištec a Výkonný výbor
Kamera: Jaroslav Zima, Zdeno Medveď
Video: Zdeno Medveď
Animácie: Pixiar Petrovec, Miroslav Červeni
Asistentka réžie: Marjena Marčoková
Produkcia a organizácia: Ján Černák

Hrajú:

Dana Majerová, Ivan Hrubík, Ján Sklenár, Mira Lainovićová, Marína Dýrová,
Sandra Galádiková, Irena Ilićová, Miroslav Milenković,
Jaroslav Valentík, Fedor Galádik a Boris Gabríni.
Špeciálny hosť: Jaroslav Zima z Kulpína

Vo filme:

Ondrej Brna, Milovan Lainović, Mária Mocková, Zuzana Sklenárova, Pavel Chlipec, Milina Chlipcová,
Vlastimír Pavelka, Ján Sľúka, Vladimír Lomen, Michal Krnáč, Miroslav Babiak, Katarína Melegová Melichová,
Miluška Anušiaková Majerová, Ružena Šimoniová Černáková, Jaňa Urbančeková Fejzulahi, Lýdia Diviaková, Zuzana Tárnociová, Ondrej Brna, Ján Mega, Jozef Tárnoci, Ondrej Mištec.
Ako špeciálny hosť, pán farár Vladimír Grňa z Kulpína.

Inšpicientka: Martina Martinková Sabolčká
Zvuk: Jaroslav Zima
Svetlo: Branislav Ušiak
Projekcie: Zdeno Medveď
Výroba scény a scénická technika: Ondrej Mištec,
Ján Mega, Jozef Tárnoci, Ondrej Brna
Autor makiet: Ján Maglovský z Boľoviec
Plagát a grafika: Anna Máľachová

Slovo režiséra:

Pre mňa osobne je rovina vrcholom harmónie, ale takej, pri ktorej sám seba ako človeka postavím do tej najbezvýznamnejšej pozície,
do oného budhistického – som nič. Lebo rovina, mne najbližšia je hladina oceánu. Pri pohľade na ňu človek nevidí nič, ale cíti sa pri tom veľmi malý.
Vojvodinská rovina je odlišná. Je na prvý pohlaď živá a všade sa niečo deje. Človek sa musí neustále niekam pozerať, musí sa neustále vnímať, je vystavený sebe,
pred zrakmi druhých. O čom teda skladať onú oslavnú báseň, onú ódu? Naviac, keď leto tu ponúka také pravdivé farby, paprikou počnúc a premenlivou farbou Dunaja končiac.

A nárečie? Je pre mňa bohatsvo. Ako Slovák, dávam hold úprimnosti petrovského nárečia, bez ktorého by naše predstavenie nebolo úplné.
Umelecky sa o tom vyjadrovať, znamená vyrobiť gýč. Rozhodli sme sa teda pre tak trochu dokumentárny prístup. Začali sme sa s kamerou túlať Petrovcom i po okolí a hľadať príbehy,
alebo si ich vymyslieť a potom premýšľať o tom, ako ich s obrazom zložiť dohromady. To celé so skupinou mladých ľudí, ktorých myšlienka na takúto prácu nadchla natoľko,
že sa do nej ponorili. Už len ten zázrak že ich to zaujíma je pre mňa prekvapivý, veď mladých ľudí dnes zaujímajú úplne iné veci, než divadlo, oslavná báseň a nejaká … rovina.
Behom toho nášho potulovania sa s kamerou, pri odkrývaní starých príbehov, stretávaní miestnych ludí sme pomaly spoznávali a v sebe skladali onú oslavnú báseň, onú ódu.
No a básne by sa nemali vykladať, báseň je určená srdciam nie mozgom. Slová našej básne sú v obrazoch, v hudbe, v pohyboch, v tieňoch, malých vtipoch …


Peter Serge Butko

Divadlo ďakuje:

Rodinám: Valentíkovej, Kopčokovej, Lekárovej, Triaškovej, Beličkovej,
Kvetoslave Benkovej, Igorovi Ceferovi, Danke Víziovej, mamičke Beníkovej a Čániovej,
Magde a Braňovi Dobrijevićovcom, tete Červeňovej,
Jánovi Trabakovi, Jaroslavovi Čemanovi, pani zvonárke Morávekovej,
Vladimírovi Zimovi, Hasane Sklenárovej a bajkerom: Jánovi Lekárovi, Emilovi Fejzulahimu, Duškovi Lukačovi a Braňovi Červenimu.

Divadlu pomohli:

Doo RAM ekport-import, Stilby doo, predajňa Spektrum

Special tnx: Samino Koruniak

Dobrý duch predstavenia: apko Martin Sklenár